Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Tú našu sme začali skoro ráno vo Vatikáne. Chrám sv. Petra nie je len kostol, je to celá hora mramoru a umenia. Keď som vošiel dnu, cítil som sa maličký ako mravec. Michelangelo a Bernini tu pracovali s optickou ilúziou – stĺporadie na námestí vás má „objať“, zatiaľ čo interiér baziliky je schválne dimenzovaný tak, aby ste stratili odhad o veľkosti. Nápisy na stenách majú písmená vysoké dva metre, hoci sa zdajú byť celkom drobné.
Stáť na tom námestí medzi tými obrovskými stĺpmi je zážitok, ktorý vás prinúti aspoň na chvíľu odložiť mobil a len sa pozerať. Keď sme prechádzali k Anjelskému hradu, ktorý slúžil ako mauzóleum, pevnosť aj väzenie, uvedomil som si tú brutalitu histórie. Majú tam dokonca tajnú chodbu priamo z Vatikánu, keby musel pápež utekať.
Na Piazza Navona ma však z tejto meditácie vytrhol hluk kaviarní a pouličných umelcov. Práve v tom je Rím geniálny: barokové fontány tu nie sú len na okrasu, sú to živé uzly mesta, kde sa stále pije voda z antických akvaduktov. Tu som pochopil, že do Ríma sa nechodí len pozerať, ale hlavne nasávať život. Atmosféra tohto mesta je ako silné espresso – intenzívna, trochu horká, ale totálne vás nakopne. Rím vás nenúti len behať s mapou v ruke; on vás núti zastaviť sa a len tak „byť“.
Druhý deň naša cesta začala pri Koloseu. Je fascinujúce sledovať ten kontrast: na jednej strane precízny systém vomitorií (únikových východov), ktoré kedysi vyprázdnili arénu za pár minút, a na druhej strane dnešný dav turistov s powerbankami, ktorí sa nevedia zorganizovať ani pri vstupe k turniketom. Nie je to len štadión, je to triumf logistiky a materiálového inžinierstva. Fascinoval ma geniálny systém 80 vchodov, vďaka ktorým sa 50-tisíc ľudí dokázalo evakuovať za pár minút.
Stáť pred tou obrovskou masou kameňa mi vyrazilo dych. Človek to vidí v učebniciach dejepisu stokrát, ale až keď tam stojíte a cítite ten prach, dôjde vám, koľko krvi a slávy sa tam prelialo. Hneď vedľa, na Forum Romanum, som si pripadal ako v stroji času. Kráčať po pôvodnej dlažbe, po ktorej kedysi chodil Caesar, bol celkom „vibe“.
Sledoval som pozostatky bazilík, chrámov a uvedomil som si, že rímsky betón bol vďaka sopečnému popolu trvácnejší než čokoľvek, čo miešame dnes. Vrcholom inžinierskeho umenia bol pre mňa Pantheon. Tu som doslova „zamrzol“. Tá kupola je statický zázrak. Rimania použili techniku stupňovitého odľahčovania – čím vyššie kupola stúpa, tým ľahší materiál.
A ten oculus? To nie je len diera, je to jediný zdroj svetla, ktorý vytvára efekt slnečných hodín, a zároveň geniálny odvetrávací systém. Kupola je dodnes najväčšia na svete z nevystuženého betónu. Fascinovalo ma, že keď prší, voda padá cez dieru v strope priamo dovnútra, ale vďaka geniálnemu sklonu podlahy okamžite odteká.
Potom prišlo barokové finále. Fontana di Trevi je presne taká gýčová a nádherná, ako sa hovorí. Samozrejme, hodil som mincu cez rameno – vraj sa tam potom vrátim, tak uvidíme. No hneď som si uvedomil ten paradox – milióny eur vylovených z tejto fontány ročne financujú charitu, čím sa antická estetika priamo spája s pomocou v 21. storočí.
Podobne to funguje na Španielskych schodoch a Piazza del Popolo. Kedysi to boli miesta procesií, dnes sú to miesta, kde sa stretáva svetový „streetwear“ a influenceri hľadajúci dokonalý uhol pohľadu.
Ďalší deň cestou k Circus Maximus sme si síce museli predstaviť tie dunivé vozy, keďže dnes je to skôr obrovský park, ale tá rozloha je neskutočná. Pri Circus Maximus som si musel odmyslieť dnešnú trávnatú plochu a vizualizovať si obrovskú konštrukciu pre štvrť milióna divákov. Je to fascinujúca ukážka urbanizmu – postaviť takýto objekt do doliny medzi dva pahorky vyžadovalo brutálne odvodňovacie práce.
Naša ďalšia zastávka bola bazilika Santa Maria Maggiore. Úprimne, po tom teple vonku bol ten chladný interiér a neskutočné mozaiky a zlatý strop (vraj z pravého zlata dovezeného z Ameriky) ako balzam na dušu.
Rím je o zvukoch. O zvonení kostolných zvonov, ktoré sa ozývajú z každej strany, o hučaní skútrov Vespa, ktoré sa prepletajú medzi antickými stĺpmi, a o cinkote lyžičiek v šálkach na každom rohu. Je to mesto, kde história nie je v klietke, ale kde sa o ňu pokojne môžete oprieť, kým dojedáte svoje gelato.
Rím nie je len o múzeách. Je to o vôni pizze na každom rohu, o nekonečných schodoch a o tom pocite, že za každým rohom na vás vyskočí kus histórie. Rimanom sa podarilo niečo unikátne – postaviť moderný život na základoch antiky bez toho, aby jedno druhé rušilo.
Moje nohy ma nenávidia, ale moja galéria v telefóne a spomienky v hlave mi hovoria, že to bol najlepší výlet doteraz.
Rím sa nedá vidieť, ten sa musí prežiť.
Arrivederci, Roma!
Sledujte nás aj na sociálnych sieťach: Facebook | Instagram | TikTok | Youtube